V období 2009 – 2014 nastal v slovenskej monografickej spisbe o architektoch zásadný prelom. D. Bořutová zostavila svoju prvú monografiu o architektovi Dušanovi Jurkovičovi už roku 1993, usúdila však, že je možné a potrebné jej podstatne rozšírené vydanie. Tak vznikla prvá z trojice veľkých monografií architektov: Architekt Dušan Samuel Jurkovič. Život a dielo. (2009). Bola to dovtedy najväčšia a najpodrobnejšie kniha o architektovi, ktorej sa nevyrovnala žiadna z predchádzajúcich. Autor tejto štúdie zostavil druhú monografiu Architekt Emil Belluš. (2010). Belluš nikdy nestál mimo záujmu teoretikov a vonkoncom nie praktizujúcich architektov. Je vlastne najuznávanejším slovenským architektom. Odstrániť rozsiahle biele miesta nášho faktografického poznania – to je prirodzený cieľ väčšiny biografických skúmaní. Tak to bolo aj pri písaní poslednej z trojice nových veľkých monografií od H. Moravčíkovej: Friedrich Weinwurm architekt/architect. (2014). Autorka vďaka dôkladnému výskumu získala veľa doteraz neznámych informácií a faktov a veľa tradovaných poopravila. Zložité dejiny minulého storočia zasiahli osudy veľa architektov tak, že ich diela sú dnes rozptýlené na územiach viacerých nových štátov a časť z nich sa dostala mimo záujem neraz predpojatých národných historiografií. V poslednom období sa aj niektoré z týchto diskontinuít stali predmetom záujmu monografií. Príťažlivosť biografie ako základného článku spisby o dejinách architektúry sa však nevytratila a tento žáner zostáva stále v centre pozornosti. Tento trend sledovala aj nedávna historiografia architektúry na Slovensku. Spôsob jej interpretácie sa rozprestieral od subjektívnych memoárov, cez emotívne adorujúce biografie až po vedecky objektívne koncipované veľké syntézy. Rozšíril sa aj rad tých biografických publikácií, ktoré sceľujú doteraz rozptýlený alebo prosto nedostupný faktografický a biografický materiál.
Publikace